Peter Balko: Vtedy v Lošonci (Via Lošonc)

Autor: Juraj Gonšor | 22.8.2015 o 11:24 | (upravené 16.10.2015 o 9:57) Karma článku: 4,14 | Prečítané:  395x

Ďalšia zo slovenských kníh, ktorá potvrdzuje že na vrchol Anasoft Litera sa (oprávnene) môže dostať aj debut.

Peter Balko delí svoj profesionálny život na obdobie pred filmom Kandidát a po ňom. Odôvodnene. Byť spoluautorom scenára a asistent režiséra v divácky úspešnom filme a mať za sebou len štvrťstoročie, to je oprávnený životný medzník.

Ďalšou literárnou kapitolou Petra Balka je určite kniha Vtedy v Lošonci. S knihou sa po roku existencie spájajú pozitívne ohlasy kritiky, prestížna cena, čitateľský a čítaný život.

Dej knihy je zasadený do Lučenca dvadsiateho storočia. Titul kniha vzbudil nejedno podvihnuté obočie Lošončanov z pod Malých Karpát. Južanské mesto Lošonc  nie je malokarpatská dedinka Lošonec. Jednotlivé historické, miestne či regionálne udalosti a povesti Lučenca Balko vyberá ako z bonboniéry. Nie celkom chaoticky, pretože každá kapitola je spomienka. Spomienky pohromade drží rozprávačstvo malého Leviathana, zakomplexovaného chlapčiska z prvého stupňa základnej školy. V doslove Balko ďakuje za redakčnú prácu Mikšíkovi, ktorý mu okrem iného napísal pripomienku: „Ide o zbierku poviedok, štruktúrovaný román alebo beletrizovaný životopis?“ Nevedno, nakoľko dal autor na redakčné rady, ale takýto dojem ostáva po prečítaní kniha a vôbec to neprekáža.

„Hrdinami“ sú dvaja priatelia na život a na smrť. Keďže ide o prvostupniarov, natíska sa otázka, či by slovná zásoba tretiaka alebo štvrtáka bola taká široká. Dielo obklopujú listy, kde dôveryhodnosť jazyka a štýlu klesá. Síce Leviathan – Peťo chce byť spisovateľom a Kápia – Koloman má o nejaký ten školský rok navyše. No vyjadrovanie sa chalana nesmerujúceho k riadnemu ukončeniu školskej dochádzky by mohlo byť menej štylizované. Kúzlo príbehu, priateľstvo postavené na kontraste zázemia sociálneho a mentálneho, atmosféra metropoly ktorá je jednou nohou na Slovensku a druhou vo Felvídeku, tento nedostatok kamufluje.

Pri čítaní sa kdesi v čitateľskej hlave objavuje Južná pošta (1974) Ladislava Balleka. Detský rozprávač, vyrozprávanie legiend a opis postavičiek na pohraničí juhu Slovenska. Ballek je láskavý, Balko drsnejší a cynickejší. Nie však až tak, ako Ja, malkáč  (2005) Ľuba Dobrovodu. Dobrovodova kniha spomienok škôlkara sa číta rýchlejšie. Dojem z nej je povrchnejší a jednorazovejší. Balkoví hrdinovia majú síce nedôveryhodný štýl vyjadrovania, ale ich zážitky sú reálnejšie a nevyrozprávané za cenu sileného humoru. O úsmevné momenty však v knihe z metropoly juhu niet núdze.

Ballekov príbeh sa dočkal sfilmovania a Balko je scenárista. Do filmu je rozpracovaná Piata loď Moniky Kompaníkovej, finalistky Anasoft litera. V tomto prípade sa tešíme na ďalšiu Balkovu knihu a (možno raz) filmovú podobu z metropoly juhu. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.


Už ste čítali?